V HOSTITEĽSKÝCH RODINÁCH

            Mladí gangstri mi často píšu: „Idem von z väzenia. Chcú ma dať do nejakého strediska pre prepustených väzňov. Ale ja tam nechcem ísť. Žijem stále ako na piesku. Potrebujem pevnú skalu. Prosím ťa, Guy, pomôž mi nájsť nejakého muža a ženu, ktorí by sa o mňa starali. Za jedlo a ubytovanie si zaplatím. Len mi, prosím, niekoho nájdi.“
            „Hostiteľské rodiny“ sa zrodili ako odpoveď na podobné volania o pomoc. V Paríži ich je v súčasnosti asi dvadsaťpäť. Občas prídu za mnou ľudia po prednáške s otázkou: „Radi by sme robili niečo užitočné. Mohli by sme dostať na starosť niektorého z tvojich chlapcov?“
            Málokedy sa v tejto službe ujmú ľudia bohatí. Raz sa stalo, že istá nóbl žena s osemnásťročnou dcérou prejavila záujem venovať sa problematickému chlapcovi. Ten sa ale prišiel k nej predstaviť v sprievode celej tlupy. Všetci sa pustili do nachystanej hostiny a správali sa tak, že zrazu sa stôl s jedlom a pitím rozpadol na dva kusy. Dcéra sa zhrozene zdvihla, bledá ako stena: „Mami! Náš stôl za osemsto frankov!“ Pečená morka nám všetkým uviazla v krku. Vytratili sme sa a tým to všetko skončilo. Na chlapcov, ktorí vyrástli v biede, pôsobí prepych ako prejav agresivity voči nim.
            Lepšie sa vyvíjal príbeh manželov, bývalých učiteľov, ktorí rovnako chceli umožniť niektorému z chlapcov začať žiť inak. Tiež bývali v pomerne bohatej štvrti. Stalo sa, že raz za chlapcom, ktorý tam už istý čas býval, prišla v nočných hodinách na návštevu celá banda. Na druhý deň nebolo sťažnostiam od susedov konca kraja.
            Do pol roka sa rodina zo štvrte odsťahovala. Kúpili si menší domček na predmestí, kde mohli bez problémov prijímať návštevy celých zástupov mladých. Po čase som si od nich vypočul:
            „Od tej doby, čo u nás býva Tony, si uvedomujeme, ako sa mení náš pohľad na veci. Spočiatku bol voči nám nedôverčivý, a tak sme ho nechali žiť „po starom“. Nikdy nechodil domov pred druhou alebo treťou hodinou rannou. Sem tam sme ho vídali večer pred odchodom a stávalo sa to čím ďalej tým častejšie.
            Jedného dňa prišiel s celou svojou partiou. Spočiatku sme sa ich báli. Správali sa hlučne a týmto vlastne začali nepríjemnosti s domovníčkou. Čoskoro sme už pre ostatných neboli „slušnými ľuďmi“, ale tými, ku ktorým sa sťahujú darebáci z celej štvrte.
            No my sme pochopili, že Tony svoju partiu potrebuje. Žil ňou a dýchal ňou. Nemohol by bez nej žiť. Preto sme súhlasili s tým, že jeho kamaráti môžu k nám chodiť. Nikdy nič neukradli. Ale keď prešli bytom, nachádzali sme všade ohorky cigariet, poškriabané gramofónové platne a množstvo vecí na miestach, kam nepatrili... Ale hlavne sme po každej ich návšteve nachádzali niečo nové v sebe samých. Objavovali sme, koľko miesta v našom živote dovtedy zaberali malichernosti, úplne zbytočné veci... Nemohli a nechceli sme už žiť ako predtým.
            Tony má v sebe divokú africkú krv. Predtým, ako sme ho prijali, sme sa vždy snažili dávať nejaké prostriedky na rozvojový svet, ale boli to len také omrvinky zo stola. Stále sme žili v pohodlí a sebectve, a ani sme si to neuvedomovali. Teraz sme mali možnosť pomôcť rozvojovému svetu konkrétne. Tým, že sme venovali lásku a starostlivosť Tonymu.
            Prinieslo nám to pokoj? Nie. Šťastie? Áno! Tony zmenil náš sebecký život!“
            Od chlapcov, ktorí od mladosti žijú na ulici a často nepoznali rodičovskú lásku, len násilie, nemožno očakávať, že po príchode do hostiteľských rodín začnú žiť bezproblémový „slušný“ život. Treba sa pripraviť, že ich život môžu sprevádzať klamstvá, krádeže, úteky, podvody, sexuálne obťažovanie, alkohol, výtržníctvo... A predsa je to pre nich šanca, ako začať žiť inak.

(zdtoj: Guy Gilbert, Bratr vyvržených)